Ahojtee! Či už Vás na môj blog priviedla náhoda alebo to bolo z dôvodu nevydržateľnej nudy, ktorú každý dobre poznáme rada by som Vás tu privítala. Už dlho som premýšľala o tom či si mám alebo nemám založiť tento blog. Ako Vám už iste došlo, nakoniec som sa rozhodla že to skúsim. No nebolo to vôbec také ľahké ako sa mi to zo začiatku zdalo. Hlavne vymýšľanie úlpne prvej témy, ktorá by mala byť iná ako ste z iných blogov zvyknutí. Po dlhom, naozaj dlhom uvažovaní som ma napadlo že by bolo slušné sa najskôr predstaviť. Takže ak Vám je úlpne jedno ako a kde som sa vzala rozhodne nepokračujte v čítaní. No ak Vás to zaujíma nasledujúce riadky by mohli byť pre Vás. Nuž poďme na to, kým Vás unudím k smrti.
Všetko sa to začalo v roku 2001 keď som sa ako najuškriekanejšie dieťa narodila v Trnavskej pôrodnici. Už od malička som však mala podozrenie že sa niečo pri mojom príchode na svet pokazilo. Pod tým niečo, si predstavujem asi to, že som sa pri prvom nádychu vyšmykla sestričke z ruky a spadla rovno na hlavu. Možno práve tento incident má veľký podiel na tom, že som dnes tak nadpriemerne inteligentná. Samozrejme som to myslela ironicky. Ale dosť o príčine mojej hlúposti poďme ďalej... Z nasledujúcich rokov, ktoré sa podľa učebníc biológií nazývajú obdobie batoľaťa si nepamätám nič. Neviem či je to ešte nejaký následok vyššie spomínaného incidentu pri mojom narodení alebo to má na svedomí niečo iné, no nech už za to môže hocikto mám okno. A to pretrváva až do času, keď som nastúpila do škôlky. Všetkými deťmi tak veľmi milovanej škôlky. Ale je naozaj tak obľúbená u všetkých? Moja odpoveď je jednoznačná - nie. Neviem ako Vám ale ja som tie 4 roky v škôlke doslova pretrpela. Nielen že mi tam vôbec nechutilo jesť, veď komu by aj chutilo keď ste počas celého podávania pokrmov tŕpli či si v tanieri nenájdete bonus od kuchárok v podobe vlasu, či nechtu. V horšom prípade možno aj časť protézy. No škôlkarské obedy neboli ani zďaleka také zlé, ako nútený poobedný spánok, ktorý mal na svedomí moje časté utekanie z budovy materskej školy. Pre tieto a možno aj iné, pre mňa strašné praktiky som sa začala strašne tešiť do školy. O to pomalšie mi utekal posledný rok, ktorý som mala stráviť v škôlke. Keď potom konečne nastal deň D(é), celá natešená som sa v modrých šatočkách pobrala pred budovu školy. A hoci sa ku bonusom k obedom pridalo aj skoré ranné vstávanie, do škôlky by som sa už nevrátila. Taký dobrý triedny kolektív totiž len tak ľahko nenájdete. No takmer dokonalí spolužiaci neboli jedinou príčinou prečo som sa do školy vždy tešila. Z veľkej časti to bolo aj preto, že som konečne našla niečo čo ma baví a práve vďaka škole to posúvam na vyššie a vyššie. Je to písanie. A je úlpne jedno či sa jedná len o jednoduché vinše k sviatku či dlhočizné poviedky o tom ako sa ich autorka zbláznila. Pre mňa je dôležité to, že ma to napĺňa a baví. A to mi nik nemôže vziať.....
Aaaa, mám to za sebou. A asi aj vy keď už čítate tieto riadky. Rada by som sa Vám ešte raz poďakovala že ste sa dostali až sem a oboznámila Vás s témami ktoré mám najbližšie v pláne. Nakoľko nechcem aby bol tento blog, iba pre dievčatá bude to naozaj pestré. Mám v pláne urobiť pár recenzií na produkty ktoré používa každý z nás, časom nejaké to DIY a mnoho iných vecí, ktoré sa budem pokúšať podať vždy inou formou ako ste zvyknutí. A ešte, bola by som Vám veľmi vďačná keby ste mi dali najavo ako sa Vám tento príspevok páčil, čo bolo podľa Vás fajn a čo som pokazila na plnej čiare. Za chyby mi prepáčte, nebudem sa vyhovárať že za to môže mobil na ktorom to píšem. Proste, slovenčina nie je mojou silnou stránkou. To už je odo mňa naozaj všetko. Užite si zvyšok víkendu a nezabudnite sa so mnou podeliť o Vaše skúsenosti zo škôlky.
Vaša adminka Anin ;) ← (Kto pochopil ? :D )
